Pražský hudobník Jan P. Muchow prišiel do Bratislavy prezentovať soundtrack k filmu Samotáři. Zastavil sa aj v našej redakcii, kde sme mu pustili niekoľko piesní. Čoskoro sa náš „muzikologický výsluch“ zmenil na voľnú konverzáciu.

Cocteau Twins Pale Clouded White (4AD, 1985)

(Muchow spozná ihneď, keď začne spev) Ku Cocteau Twins mám nekritický vzťah. Najmä pre štýl spevu Liz Fraser. Ale aj pre správanie sa kapely, ktorá napríklad často vydáva EP a nenúti sa nasilu do veľkých platní.

Táto pieseň je práve z ich možno najlepšej EP Echoes In A Shallowbay.

Typický príklad toho, keď sú EP silnejšie ako albumy.

Cítiš z ich hudby, že Guthrie bol ťažký kokainista a Fraser trpela depresiami?

Skôr nie. To, že niekto opustí fyzickú stránku svojho bytia, jeho dokonalosť, až akúsi sebeckú starostlivosť o seba, môže vyústiť v depku. Ale u tejto skupiny cítim pozitívne veci.

V týždenníku Reflex nedávno ktosi vyslovil nádej, že mladí českí režiséri raz začnú točiť aj filmy o iných ľuďoch ako o asociáloch a feťákoch. Čo Samotáři?

V tomto filme je feťáctvo len sprievodným javom jednej z postáv. Ale vyčítať feťáctvo v súčasných filmoch je podobne absurdné, ako vyčítať starším filmom alkoholizmus. Treba jednoducho akceptovať, že Lásky jedné plavovlásky už natočené boli. Doba je iná. Technológie ju tlačia dopredu. Ale keď som minule videl, ako moja mama odosiela SMS správu, povedal som si, že ešte to stíhame.

Luke Vibert & BJ Cole Swing Lite – Alright (Cooking Vinyl, 2000)

Poznám, len si nespomeniem, kto to je.

Samplista Vibert a steel-gitarista Cole. Organický hybrid elektroniky a akustiky alebo samoúčelné spojenie?

To prvé. Čaro má práve vzájomné obohacovanie sa. Nemám veľmi rád platne, čo sú len umelohmotné a uzavreté do seba.

Uvítal by si častejšie kríženie aj v takzvanej vážnej hudbe?

Jasné. To je rovnaký prípad, ale obrátené garde.

Two Lone Swordsmen Bunker (Warp, 2000)

Je mi to známe...

Two Lone Swordsmen. Je to z kategórie umelých, jednotvárnych?

Áno. Mám to na kazete v aute. Nie je to zlé, ale stále rovnaké.

Weatherall si v čase najväčšej slávy Sabres Of Paradise, po hite Wilmot, rotujúcom na MTV, zjavne povedal stop a vrhol sa na underground. Možno trochu na truc. Čo by si na jeho mieste asi urobil ty?

Ten rozpad bol možno ešte prozaickejší. Údajne sa nezhodli s Koonerom na ďalšom smerovaní kapely.

V rozhovore pre Music.5D Weatherall povedal, že ho štve, keď dnes vidí ľudí zo svojej generácie, napríklad Paula Oakenfolda. Ale tá trpkosť v ňom je v podstate už od platne Screamedelica, ktorá ho preslávila. Už vtedy si povedal, že ak by robil len toto, o päť rokov by bol mŕtvy.

To je logické. On bol pri tom, keď scéna mala len undergroundový rozmer a DJ prinášal niečo naozaj nové. Dnes vidno už len dídžejské hviezdy.

Kto je pre teba vlastne DJ? Vyhľadávač talentov a nahrávok alebo dobrý zabávač? Gilles Peterson alebo Pete Tong?

Mne v podstate prekáža akékoľvek adorovanie dídžeja. Je dobré si uvedomiť, že DJ je jukebox plný tekutiny. Všimnite si, že pred sto a viac rokmi bol v popredí hudby autor. Na prelome storočí to už boli orchestre, súbory. Po vojne interpreti-jednotlivci typu Elvis. A teraz je to DJ. Stal sa synonymom dobrého večierku a preto ho všetci majú radi.

Čo bude ďalšie štádium? Prenoska-samohrajka? Robot?

Neviem. Celé je to nezmysel, ale zodpovedá stavu spoločnosti.

Ty sám hrávaš ako DJ?

Občas, ale nazval by som to skôr výsmechom dídžejstva (smiech).

Pokiaľ ide o tanečnú a elektronickú muziku, česká scéna, vrátane dídžejov Ťa asi dosť žerie. (Muchow nevedno či prehnane skromne, alebo z úprimného presvedčenia protestuje.) Asi ich veľmi nepoteší tvoj pohľad na nich.

Ja fakt nič výnimočné v synchronizovaní beatov nepočujem. Iná kategória sú hip-hopoví dídžeji, tí sa mi páčia. Napríklad Vec z Trosiek, ten predvádza už hotové športové výkony. (smiech)

Men From The Nile Watch Them Come!!! (Jazzanova Remix) (Zomba, 1999)

Jazz začína byť populárny v mnohých súčasných tanečných štýloch. Po vlne minimalizmu, melodického, rytmického aj zvukového je to pre teba pozitívna zmena?

Vítam to, jasné. Ono nebyť takých US3 a ich Cantaloop, nikdy by som sa neprehrabal aj k nejakým pôvodným starším džezovým veciam.

Sú United Future Organisation alebo Jazzanova podľa Teba jazz alebo nie?

Neviem, ale asi to netreba riešiť. Pre takých pravoverných jazzmanov to ale zrejme nikdy jazz nebude.

Momus Don't Stop The Night (Creation, 1989)

V kapele Ecstasy Of St. Theresa sa už vystriedalo niekoľko speváčok. Nikdy si nerozmýšľal nad mužským vokálom?

Našťastie, teraz to vyzerá byť dosť v pohode. Ale nad spevákom som naozaj rozmýšľal. Lenže ja spievať nemôžem, lebo to neviem a nenapadol mi nijaký chlap, čo by mal civilný, a predsa silný prejav a ktorý by nešpekuloval. Ženy to vedia emotívne a bez afektu. Chlapovi to neverím. Ozaj, čo to hrá?

Momus. Škótsky Skoumal, Beck a De Sade zároveň.

Skvelé.

Neláka Ťa predstava pesničkára-sólistu?

Veci, čo sme robili ako The Loners pre soundtrack Samotáři, sú konvenčnejšie, pesničkovejšie ako povedzme Ecstasy. Trošku sme pootvorili dvere forme sloka-refrén. The Loners majú dosť blízko k tradičnej pesničkovej forme...

No, neviem, či ju skôr neparodujú... (smiech)

(smiech) Môže byť, veď napríklad Lucky Boy je práve o tom.

Cítiš v rámci českej scény nejakú spriaznenosť s ľuďmi z inej muzikantskej generácie? Hovorí ti niečo pozitívne napríklad česká alternatívna scéna? Alebo povedzme Skoumal?

Skoumal je celkom v poriadku. A je ich viac. No kedysi som doslova neznášal underground, všetky tie strašne komplikované veci...

Chadima? Brno?

...saxofón bol pre mňa synonymom hnusu! Ale v poslednom čase som si obľúbil napríklad kapelu Psí vojáci. Až ma to samého prekvapilo.

Už ti neprekáža Topol ako predčasne zrelý filozof?

Prekážal mi, ale už nie. CD som si síce ešte nekúpil, ale keď to počujem v rádiu, robí mi to dobre. A raz som stretol v krčme ich basistu, ktorý sa mi ponúkol, že keby som niekedy potreboval zvuky trafo-staníc, rád mi ich dá. Predstava, ako obchádza stanice po celej republike a nahráva zvuk elektriny je mi sympatická. Aj keď týchto ľudí človek nepočuje a uvedomí si, čo a ako robili, s akými pohnútkami a že tu ešte stále sú, to samé o sebe už budí rešpekt. Teraz sa mi k tomu pridalo aj zopár pesničiek, ktoré som si obľúbil.

V neviazanej vrave zaniká nádej slovenského indie-popu - demo Pink Puding Pong od kapely Puding pani Elvisovej.

Ty máš kladný vzťah aj k slovenskému popu 80. rokov, k Modusu a Hammelovi, nie?

V tom čase to do nás bolo tak silno napustené, že v podvedomí je to doteraz.

Je to o mnohých geniálnych pesničkách, ale v smiešnych súvislostiach a s debilným zvukom.

Ten slovenský pop mi vždy pripadal trochu viac vpredu, oproti českému.

Ostaňme na českej scéne. Občas to vyzerá tak, že všetci chcú Muchowa. To všetci podľahli samplovaciemu ošiaľu a moderným loopom a ty si taký dobrý producent, alebo v čom to je?

Nejsou lidi. A keď sa jednému niečo podarí, všetci to chcú mať tak isto. Ak nie, ak je tých ľudí viac, musíme, žiaľ, stále hovoriť len o nejakej neviditeľnej, nechcem povedať undergroundovej scéne. Talentov je možno naozaj viac, ale na rozdiel od Anglicka, kde fungujú časopisy a kde tá scéna má svoje špecializované rádiá sa o nich nemáš šancu dozvedieť.

Čím ty obohacuješ ľudí, ktorých veci produkuješ, je jasné z prvého počutia. Čím ale oni obohacujú – okrem peňazí - teba?

Trh je malý a hudba sa nepredáva, čiže aj s tými peniazmi opatrne. Snažím sa robiť s ľuďmi, ku ktorým mám nejaký vzťah. S kamarátom, alebo s kamarátom kamaráta. A aj keď je to niekto úplne iný, nemám pocit, že to čo viem, si nutne musím nechať len pre seba. Mohol by som za desať rokov vydať dva albumy počúvateľné pre hŕstku ľudí a byť spokojný. Rovnako sa mi ale zdá normálne ponúknuť to, čo koniec koncov mám len odniekiaľ zhora zapožičané, niekam a niekomu ďalej. Niekedy si vravím, že už nikdy, inokedy mám opačné chute. Je to ťažké.

Niekedy sa stretávam s názorom, že rebríčky 90. rokov vyzerajú alternatívnejšie ako v minulosti. Je to tak?

Podľa mňa nie. Všeobecný vkus sa síce mení, napríklad začiatkom 90. rokov to na celej čiare vyhrala Nirvana, ale dnes je zasa všetko pri starom. Zdá sa mi, že tá druhá štvrtina deviatej dekády bola z toho alternatívneho pohľadu na popovú scénu ako takú oveľa zaujímavejšia.

Bdie nad scénou nejaký mocný finančný policajt s nízkymi estetickými nárokmi?

Ale nie! Keby ľudia hromadne milovali Navarovú, predávala by sa Navarová. Je to najmä o tom, čo chcú ľudia. Vždy tu bol nejaký Salieri a ľudia boli spokojní.

Ale o 60. rokoch sa hovorí, že vtedy málokto počúval sračky, aby nevyzeral hlúpo. A aj sa veľa experimentovalo, so všeličím...

To je hlúposť. Ten mýtus vzniká preto, lebo potrebu referovať pozitívne o tomto období majú práve ľudia, ktorí boli intenzívne pritom. Žili tým a žijú tým dodnes. Chcú aby si to tak vnímal aj ty. Tiež vtedy fungovali krátkodobé kapely, čo boli hore a o chvíľku hneď dolu.

Rozhovor jemne dopĺňa Nahawa Doumbia Yankaw (Catalyst Afrovisons Mix) (F Communications, 2000).

Posledná otázka sa týka etno a world-music. Bublina, či nová krv pre pop? Vyústi obrovský počet festivalov tohto typu v módnu vlnu? Dočkáme sa chlapčenských skupín typu Boyzone v podobe cimbalových skupín?

To neviem. Nechcem hovoriť za Slovákov, ale české etno, alebo ako my hovoríme folklór, je zúfalo nezaujímavý. Ja chápem, že napríklad ušiť tie kroje dalo veľa práce. A snažím sa mať k tomu vzťah, lebo je to dedičstvo. Ale snáď si nemám vážiť niečo len preto, lebo to dalo veľa práce?! Na rozdiel od takej africkej hudby, fakt nie je o čo stáť.

Že sa do toho montujem, ale možno je symptomatické, že najzaujímavejšiu českú dychovku nevymyslel Kmoch, ale Zdeněk Liška.

Áno, a dokonca to už možno ani nie je dychovka (smiech). Ale fakt mám pocit, že to naše etno nemá svetu čo ponúknuť. Mne napríklad neprekážajú The Pogues, ale to je zasa len taká krčmová hudba. To inak nie je pre celú Európu netypická črta. V Afrike a v Ázii sa skôr v hudbe odráža komunikácia s božstvom. Ale veľa o tom neviem. Nikdy pred tým som o tom takto nepremýšľal.